• Severné hranice Slovenska

Severné hranice Slovenska

Andrej Bielovodský
  • 15.80€

Kniha o problematike slovenských území, o kto ...


DORUČENIE do 1 týždňa.


Kniha o problematike slovenských území, o ktoré nás pripravilo Poľsko v roku 1920. 
„Sklamanie bolo o to väčšie, že pri vzniku ČSR sa predpokladalo, že severnáhranica (na rozdiel od južnej) ostane bez problémov. Napriek tomu, že hranicamedzi Slovenskom a Poľskom (resp.medzi Uhorskom a Haličou) bola takmer tisícročie stabilnou a rešpektovanou,obnovený poľský štát ju porušil už krátko po vzniku ČSR. Už v decembri 1918totiž jeho vojsko okupovalo viacero pohraničných obcí či miest, vrátaneKežmarku. Snahy o anexiu severného Slovenska neustali ani po nútenom odchodeich vojsk v januári 1919. Poliaci spor preniesli na medzinárodnú úroveň.Využívali pritom propagandistický trik, keď obyvateľstvo na Kysuciach, Orave iSpiši, nazývané aj ako goralské, vyhlásili za Poliakov (hoci ono samo sa prisčítaní deklarovalo ako slovenské) a u Najvyššej rady Dohody si nárokovalipripojenie všetkých území, ktoré obývalo.“
(Martin Lacko, historik z Ústavu pamätinároda)


Kniha autora Andreja Bielovodského okrempôvodného textu – tak, ako bol uverejnený r. 1945 – obsahuje aj ďalšie, oprotipôvodnému vydaniu doplnené materiály, fotografie a aj priloženú mapku.
28. júla 1920 si Poľsko privlastnilo 27slovenských obcí s viac než 25-tisíc obyvateľmi.
Na Orave to bolo 14 obcí(Bukovina-Podskalie, Harkabúz, Hladovka, Chyžné, Jablonka, Oravka, Pekelník,Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora, Veľká a Malá Lipnica, Vyšná a Nižná Zubrica).
Na Spiši išlo o 13 obcí: Čierna Hora,Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné a VyšnéLapše, Nová Belá, Repisko, Tribš.
V roku 1924 sa ČSR vrátili Hladovka iSuchá Hora, avšak výmenou za chotáre Jurgova a Nižnej Lipnice.
Dňa 2. mája 1919 československý Ministers plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár požiadal spišského župana, abyprecestoval tie časti župy, na ktoré si nárokovali Poliaci. Cieľom malo byťzistenie skutočnej nálady obyvateľstva, ale zároveň aj snaha o získanievyhlásenia, v ktorom by obyvateľstvo vyjadrilo svoju vôľu žiť v Československu.Župan mal šťastnú ruku a úlohou poveril Vojtecha Benuša. Tento veľmi schopnýžupný úradník za štrnásť dní – od 7. do 20. mája 1919 – inkognito precestovalcelý severný Spiš a o svojich zisteniach podal obšírne správy. Bol to predvečerPlebiscitu, takže nálada obyvateľstva bola naozaj dôležitá. Nuž ako to skutočnevyzeralo? Niekoľko príkladov.


Krempach pri Ľubovni (Kremná): „ČistoRusínska obec. Poliakov nechcú ani vidieť.“.
Granastov (Hraničné): „... o pripojení kPoľsku nechcú ani počuť, ba boja sa toho...“.
Obce Litmanová, Jarembina (Jarabina),Kamjonka (Kamienka), Foľvark (Stráňany) a Veľký Lipník sa vyjadrili, že „... sinežiadajú k Poľsku patriť, a len v Československej republike chcú ostať...“
Nedeca: „Vy páni v Levoči, v Bratislavea v Prahe, nedajte nás Poliakom!“.
Fridman: „Sme presvedčení, že násnenecháte odtrhnúť od Československa...“
Tribš: „... od počiatku sme boliSlováci, aj nimi ostaneme!“.
Jurgov: „Tam chceme ostať, kde našiotcovia boli, tými ostaneme, čo naši otcovia boli, ale po poľsky sa na žiadenpád nechceme učiť... len ani vy nenechajte a nedajte nás Poliakom...“.


Aby sme ešte lepšie pochopili poľskétvrdenie, že chcú územie, na ktorom žijú Poliaci, tak sa pozrime na národnostnézloženie obyvateľstva v obciach pričlenených k Poľsku v roku 1920 na základesčítania obyvateľstva z roku 1910. Výsledky Magyar Statisztikai Közlemények, Újsorozat. 42 kötet, Budapešť 1912, na stránke tartaria.sk v článku Vzájomnálikvidácia Slovanov.
A taktiež na národnostné zloženie obyvateľstvaďalších spišských okresov, o ktoré prejavovali Poliaci „záujem“, pretože sú„obývané Poliakmi, ktorí nevedia o tom, že sú Poliaci“. Uverejnené v Spišskýchhlasoch v roku 1935, č. 13, str. 3.: na stránke tartaria.sk v článku Vzájomnálikvidácia Slovanov.